Attila Végh: Dôležité je zostať nohami na zemi

Večný srandista a vtipkár, ale tiež pracovitý, cieľavedomý a húževnatý človek. Najlepší slovenský fighter, MMA zápasník a šampión v poloťažkej váhe americkej organizácie Bellator. Začínal s grécko-rímskym zápasením a neskôr prešiel na Kempo Karate, v ktorom získal niekoľko titulov. Má na konte 44 zápasov a 33 víťazstiev, získal titul majstra Európy a majstra sveta. Okrem toho je tiež novopečený otecko. Attila Végh.

Tvoj syn má práve teraz dva týždne. Je to nová úloha. Ako to vnímaš?

Je to úplne super. Ako som sa už vyjadril po zápase, teraz ma čaká ozajstné ovocie – naše malé bábätko. Teraz, keď sa mi vyplatila všetka drina, ktorú som dal do vyhratého zápasu storočia, a narodil sa mi malý, som najšťastnejší človek na svete.

Kto je pre teba Attila Végh? Ako sa cítiš v rámci svojho tela a svojej identity? 

Ja si myslím, že Attila Végh je jednoduchý chlapec z Gabčíkova. To je najdôležitejšia vec – zostať nohami na zemi. Stále viem, odkiaľ som prišiel, kto mi pomáhal od začiatku mojej kariéry a kto stál po mojom boku. Okruh ľudí okolo mňa – moja rodina, moja manželka a moji kamaráti – je stále rovnaký. Stále spolu držíme a to je pre mňa najdôležitejšie. Títo ľudia sú vždy pri mne, aj keď mi ide karta, ale aj keď sa mi nedarí. A to sa nezmenilo, či som mal päť rokov, dvadsať rokov a ani teraz, keď mám 34.  

Si šampión a dokážeš s chybami pracovať. Mohol by si spomenúť momenty či krízy, kedy sa ti v živote nedarilo, ale dokázal si to premeniť na skúsenosť? Napríklad, ako vnímaš prehru s Američanom Virgilom Zwickerom a ako si si z nej dokázal zobrať niečo, čo ti pomohlo? Ako si dokázal prehry a bolesť premeniť na skúsenosti, ktoré si dokázal využiť?

V živote ma už nič neprekvapí. Prešiel som dlhú cestu, ktorú veľa ľudí nevidí. Mnoho ľudí vidí a vníma až zápas storočia, ktorý som vyhral. Preto hovorím, že ma nič neprekvapí, pretože keď mi išla karta a vyhrával som zápasy v Bellatore, vyhral som titul majstra a mal som okolo seba mnoho ľudí, vtedy som cítil, že som podľa nich slávny, ale nikdy som v hlave neuletel. Potom mi karta nešla, prehrával som zápasy jeden, druhý, tretí, štvrtý a ľudia odo mňa pomaličky odchádzali. Vtedy som si uvedomil, že väčšina ľudí je s človekom len vtedy, keď je dobre. Bolo to pre mňa veľké ponaučenie, za čo som veľmi rád. Tak to chodí v športe i v bežnom živote. Ten predposledný zápas s Virgilom Zwickerom, ktorý som prehral, bol veľmi dobrý príklad, pretože veľa ľudí ma odpísalo. Hovorili mi, že už v sebe nemám oheň, že som starý, že Vémola ma prevalcuje. Bol som outsider. Aj Vémola do mňa rýpal, že prehrám a všetci tvrdili, že prehrám a mal by som si to aj sám uvedomiť. Ja som v sebe ale znova zapálil oheň. Mal som okolo seba veľmi dobrý tím, mentálneho kouča, stravu, silovú prípravu, trénerov Ilju Škondriča a Matúša Mečára. Bol to rovnaký tím, ktorý so mnou bol aj v Amerike, držali sme stále spolu. Dôležité bolo dať bokom môj telefón a sociálne siete, aby som sa nesústredil na hlúposti ako negatívne komentáre a podobne. Zameral som sa len na tréning, jedenie a spánok. Takto som fungoval štyri mesiace a prišlo ovocie. Nič ma neprekvapí, pretože som zažil, aké to je byť hore aj dole. To všetko uvidia ľudia v dokumentárnom filme s názvom Attila, ktorý je mojím životným príbehom.

Dával si si teda pozor nielen na to, na čo sa chceš sústrediť, ale aj na to, na čo sa nechceš sústrediť? 

Mnoho ľudí si myslí, že mentálny koučing je zbytočný, ale ja som už mal skúsenosti s mojím mentálnym koučom, ktorý ma koučoval už keď som bol v Amerike, a fungovalo to. Mali sme štvormesačnú prípravu, počas ktorej sme každý deň komunikovali a mali úlohy. Keď som išiel na tréning, pred rozcvičkou sme sa dohodli, na čo sa mám sústrediť. Napríklad na správne dýchanie, alebo keď na mňa pri tréningu išiel súper, mal som sa koncentrovať len na tri kľúčové body a podobne. Všetko je iba v hlave. 

Ako sa mentálne pripravuješ na zápasy?

Keď sa blíži konečná fáza prípravy pred zápasom, mentálny kouč ma nastaví na to, aby som sa sústredil na samotný zápas. Debatujeme o tom, že si predstavujem, že som už v šatni, že som už hodinu pred zápasom, predstavujem si ten moment, kedy idem do vnútra klietky a pustia mi moju hudbu. Vtedy sa mám sústrediť na dýchanie, musím zabudnúť na všetko, čo je okolo mňa. Nevnímam ani len to, že sa ma ľudia dotýkajú. Musím sa sústrediť len na súpera a na moju cestu. S koučom sme si dohodli, na čo budem myslieť prvých desať sekúnd počas zápasu – čo budem robiť, ako sa budem hýbať, ako budem vnímať súpera. Keď som vchádzal dovnútra klietky, premietal som si len prvých desať sekúnd zápasu a nič okolo seba. Ak by som sledoval dav, zobral by ma. Ak by som sa napríklad pozeral do očí niekomu, kto by po mne kričal, že súper ma porazí, bol by som tým pádom rozhodený a nedokázal sa sústrediť. Nie je jednoduché povedať si, že sa proste budem koncentrovať a idem do klietky. Človek tomu musí veriť. Najdôležitejšie je dýchanie. Keď človek správne dýcha, dokáže všetko vypustiť a sústrediť sa. 

Inými slovami – ty si nechal Attilu bojovať a nerozprával si mu do súboja. Mnoho ľudí nevidí tento mentálny tréning. Vidia iba ten fyzický a myslia si, že ak budú fyzicky trénovať ako iný zápasník, uspejú, no nevidia hodiny mentálnej prípravy.

Áno, dobre hovoríš. Keď som sa začal stretávať s mojím mentálnym koučom, bol som na určitej ceste. Bol som vtedy práve po prehre a mal som hlavu niekde inde. Mojou úlohou bolo, aby som sa vrátil späť do hry, aby som vrátil späť Attilu, ktorý bol v Amerike. Môj kouč mi povedal, že si mám predstaviť pred sebou dve stoličky, na jednej sedí slabší muž a na druhej starý silný Attila, ktorý bol v Bellatore. Za ten mesiac som musel dokázať spojiť dokopy toho slabého so silným Attilom. Znie to troška ako bláznovstvo, ale fungovalo to a ja som to cítil. Počas toho mesiaca som nad tým neustále premýšľal, napríklad keď som sa zobudil, keď som išiel spať... Ten slabší muž odišiel a zostal len silný bojovník Attila. Za štyri mesiace prípravy som zažil peklo. Keď som išiel do klietky, nikto nevedel, či prehrám, alebo vyhrám, ani mentálny kouč, ani ľudia. Nikto. Ja som si povedal, že keď v klietke ukážem minimálne to, čo som vydrel za štyri mesiace, tak budem spokojný človek.

Mentálna príprava je podobná meditácii, ktorú podstupovali samurajovia pred bojom. Nebáli sa zomrieť, preto mohli v boji nechať všetko. To isté môžeme povedať aj o príprave pred zápasom. Je samozrejmé, že si chcel vyhrať, ale je to tak, že keď si sa nezaoberal ničím, čo nedokážeš ovplyvniť, tak si sa nebál ani prehrať?

Áno. Povedal som si, že keď ukážem všetku moju drinu a všetky mesiace prípravy v tú noc v klietke, budem najspokojnejší a nezaujíma ma, aký bude výsledok. Mentálny kouč mi radil, aby som sa nesústredil na to, či vyhrám, ani na výsledok zápasu, ale na svoju úlohu a na to, čo som robil pre to, aby som sa do tej klietky dostal. Radil mi, aby som mal čistú hlavu. Môj názor je, že Karlos Vémola sám seba aj všetkých naokolo presviedčal, že vyhrá, až si sám na svoju hlavu dal takú váhu, že porazil sám seba. 

Attila Végh rozhovor s Víťou Schlesingerem

Kde si myslíš, že bol ten moment? Počas váženia bolo na tebe vidieť obrovskú silu.

My sme mali predtým už niekoľko staredownov. Ja som bol presvedčený, že ten hlavný staredown nastane v deň pred zápasom. A tam ukážem sebavedomie a to, ako som sa pripravoval. Pozriem sa mu do očí, aby videl, že tu nestojím preto, aby rozprával, že v sebe už nemám oheň, že ma zvalcuje, ale preto, aby som ho zajtra ukončil.

Keď si išiel uličkou pred zápasom s Karlosom, urobil si pohyb celým telom, kedy si akoby chcel dať preč svoju energiu. Bolo to spontánne alebo nacvičené?

Toto gesto mám na začiatku každého zápasu. Je to o koncentrácii na moju cestu, na môjhu súpera, na prvých desať sekúnd zápasu. Už som na mieste, vypustím energiu, naplním energiu a idem do boja. Som ready. Keď som v klietke vnímam iba seba a súpera. Mnoho ľudí ide do klietky a keď uvidí dav okolo seba, dostane z toho šok. Poznám veľa takých, ktorí sú na tréningoch veľmi šikovní, ale keď prídu do klietky a uvidia dav ľudí, tak padnú a psychicky to nezvládnu.

Každý veľký športovec má silnú vôľu, ale vôľa je len dočasná a potrebuje k zanieteniu oheň či hlad. Je to dôležitý prvok v športe, biznise i živote. Kde ho nachádzaš a ako ho dopĺňaš?

Človek, ktorý má ciele a chce v živote niečo dosiahnuť, musí mať v sebe oheň. Keď som prehral zápas, bolo najjednoduchšie ukončiť kariéru. Už vtedy som mal nejaké vyhraté zápasy a mohol som skončiť. Vrcholového športovca však robí práve ten hlad a oheň. Nič ho nezastaví. Aj ja som mal obdobie, kedy som prehral s Zwickerom a všetci ma odpísali. Nepotreboval som ostatným dokazovať, že na to mám, ale chcel som to dokázať predovšetkým sám sebe. Chcel som sám sebe ukázať, že ten oheň je stále vo mne, že mám na to ho v sebe zapáliť, a dokážem spolu s mojím tímom prejsť tou tvrdou cestou a poraziť Karlosa. 

Pred Vémolou si zápasil s Američanom Zwickerom, s ktorým si prehral. Bol to práve tento zápas, ktorý v tebe zapálil oheň?

Určite áno. Z prehry som bol samozrejme týždeň smutný, som predsa človek. Ale potom som to odložil bokom. Človek nemôže žiť z toho, čo bolo, ale z toho, čo bude. Musí sa pozerať do budúcna. Vedel som, že nemôžem po tejto prehre skončiť a znova som v sebe zapálil oheň spoločne s mojím tímom. Hovorím stále v množnom čísle, pretože toto je šport, kedy človek nejde len sám za seba, ale potrebuje okolo seba skvelý tím a dobrých ľudí.

Máš nejaké rituály?  

Môj rituál je jednoduchý. Každý večer sa pred spaním pomodlím a idem spať. Ráno sa zobudím a fungujem. Nemám nejaké konkrétne rituály, iba modlenie. Modlenie je pre mňa gro od detstva. 

Čo si predstavuješ pod slovom Boh?

Každý má svojho Boha. Každý sme iný. Niekto je veriaci, niekto neveriaci. Ja verím v Boha, no neznamená to pre mňa to, že chodím do kostola. A keď tam už idem, najradšej sa modlím sám. Keď idem do klietky, nikto tam so mnou nie je. Som tam len ja a Boh. Mnoho ľudí sa na niečo upne vtedy, keď majú problém. Ja sa cítim bezpečnejšie, keď si sám pre seba môžem povedať, že verím v Boha.

Attila Végh rozhovor s Víťou Schlesingerem

V dnešnej dobe majú ľudia málo času pre seba. Ako ty tráviš čas sám so sebou? 

Pre mňa je najväčší relax, keď som sám doma s manželkou a pozeráme v kľude film, prípadne keď idem na ryby či som s najbližšími kamarátmi. Keď som mal pred sebou zápas a každý deň drel, tak som cez víkend úplne vypol a išiel na ryby. Vtedy som sa sústredil iba na udicu a na všetko ostatné som zabudol. Som veľmi veselý človek, potrebujem mať okolo seba dobrú energiu a rád ju aj sám vytváram. Som ten typ človeka, ktorý keď príde do gymu, všetci sme vysmiati. Keď však začneme tréning, sme vážni a po tréningu opäť vysmiati. Potrebujem mať okolo seba šťastných a spokojných ľudí ako som ja. To je pre mňa najvzácnejšie.

Je vidieť a cítiť, že si sám sebou. Ako to robíš?

Ja som sa nikdy na nič nehral. Každý človek je rovnaký, všetci máme dve ruky, dve nohy. Aj keď človek niečo dosiahne, musí stále vedieť, odkiaľ prišiel. Som veľmi nekonfliktný človek, nikdy som sa nebil na ulici ani som nemal žiadny konflikt. Mám to v hlave usporiadané a pre mňa je šport prácou. Keď mám oproti sebe na tréningu sparinga, viem sa prepnúť z nuly na sto, ale po tréningu si so súperom podám ruku a idem ďalej. Dvaja chlapci, bojujeme proti sebe a po zápase je pohoda, dáme si pivečko. Nikdy som nebol povýšenecký. Keď idem do klietky, opäť sa premením a ukážem, čo som trénoval. Aj mojim zverencom stále hovorím, aby si na tréningu zatrénovali, ale aby sa nikdy nepobili v škole či na diskotéke, pretože ak sa tak stane, tak sú vylúčení z gymu a viac sem nepatria. Ak chceš byť frajer, tak buď frajer tam, kde môžeš byť – a to je v klietke. Keď je niektorý z chlapcov pripravený, vybavím mu zápas a on sa môže postaviť proti seberovnému súperovi. Ak vyhrá, môže postupovať vyššie, ďalej, a ak prehrá, má motiváciu vyhrať. Ľudia by mali pochopiť, že MMA je bojový šport, a nie je to o tom, že sa dvaja ľudia medzi sebou mlátia. Nie je to ako napríklad vo futbale, kedy ťa môžu zozadu kopnúť a si zranený. V MMA sme obaja na zranenia pripravení a vieme, do čoho ideme. 

Mnohí mladí nevedia pracovať s chybami a berú ich ako zlyhanie. Keď urobia chybu, myslia si, že nie sú dostatočne dobrí. Si toho názoru, že bojový šport učí pokore a prijímaniu prehry?

Každý, kto robí bojový šport, prehráva. To je normálna vec. Samozrejme je normálne, že človek je z prehry smutný. Potom sa musí zamyslieť a ísť ďalej. Nemôže sedieť v smútku mesiac, dva, rok. Tým pádom by bol stratený. Dnešná doba je úplne iná ako kedysi. Ja som začal, keď som mal päť rokov. Vtedy boli iné metódy, iní tréneri. Vtedy som sa naučil pokore  voči starším. Čo nám hovorili, to sme urobili. Keď mi starší povedali, že po tréningu umyjem sprchu, tak som tak spravil. Ak by som to teraz povedal nejakému šesťročnému, rozplače sa a zavolá mame, že ho tréner núti umývať záchod. Dnes je iná doba. Mnoho rodičov dá deti na tréning, aby oni sami mali kľud a aby sa deti vyjašili. To ale nie je najlepší nápad. Mnoho detí je na tréningu len preto, že je to teraz v móde. Mamička s tatíčkom mu nakúpia drahé rukavice a šortky a ide sa boxovať, ale on sa nudí a nebaví ho to. Sú však aj rodičia, ktorí prídu na tréning a sledujú, ako sa ich dieťaťu darí a či ho to skutočne baví – a to je dôležité. 

Stále trénuješ aj deti? Koho ťa baví najviac trénovať?

Áno, trénujem aj deti, začiatočníkov aj profesionálnych športovcov. Najviac ma baví trénovať deti. Musím ale vidieť, že to to dieťa baví. Keď to vidím, urobím pre neho všetko. Ale sú aj také, na ktorých vidím, že ich to nebaví. Vtedy sa otočím a idem ďalej, pretože ich nemôžem do toho nútiť, nemôžem sa nechať oberať o energiu. Často deti prichádzajú a odchádzajú. Musím si všímať tých, ktorí chcú zostať. Keď cítim, že to dieťa baví a vidím, že má aj niečo v sebe, tak mu pomôžem.

Používaš airbike. Môžeš o tom prezradiť viac?

Na zápas storočia som sa pripravoval práve aj na airbiku každý deň po dobu troch mesiacov. Na airbiku som mal ranný kondičný tréning, ktorý bol rovnaký ako zápas – 3-krát po 5 minút. Teda som mal päťminútové kolo, potom minúta pauza, potom znova päť minút a minúta pauza a poslednýkrát päť minút a minúta pauza. Za každé kolo som musel urobiť 80 kalórií. Po mesiaci som zvýšil intenzitu na 100 kalórií. Tréning mal byť presne ako na zápase, kedy počas piatich minút musím mať vysokú intenzitu. Sám som prišiel na tú najlepšiu metódu, ako získať za päť minút 100 kalórií. 40 sekúnd som išiel voľno a 20 sekúnd naplno. Zopakoval som to päťkrát a vyšlo mi 100 kalórií. Rovnako som sa snažil pri sparingových tréningoch, kedy som 20 sekúnd išiel naplno a 40 sekúnd mal oddych, aby som mal energiu na ďalších 20 sekúnd. 

Attila, ďakujeme za rozhovor.

Je článok užitočný?

82x páčilo sa

Je nám ľúto, že sa vám článok nepáčil:
Ďakujeme. Pridajte si do obľúbených:

Vít Schlesinger

Odborník v oblasti stravy a vnútornej motivácie s viac než 10-ročnými skúsenosťami. Za kľúč k úspechu v oblasti športových výkonov považuje vzájomné prepojenie kvalitnej stravy, vyrovnanej psychiky a dokonalej regenerácie. Medzi jeho klientov patria vrcholoví športovci a českí reprezentanti. O kvalitnom životnom štýle pravidelne prednáša a je známy experimentmi so svojím telom.



Súvisiace články