Tomáš Zelenka: Chcem sa podieľať na zlepšovaní kvality života hendikepovaných

Tomáš Zelenka (* 1975) naštartoval v rodnom Litvínove sľubnú hokejovú kariéru, ktorú neskôr napĺňal v Kanade, Děčíne a Třebíči. Vo februári 2001 však po faule utrpel vážne zranenie, ktoré ho pripútalo na invalidný vozík. Tomáš Zelenka sa s tým postupne vyrovnal. Dnes je šťastným otcom dcéry Kláry (* 2008), pracuje v oblasti online marketingu a venuje sa parahokeju, ktorého význam chce v ČR upevniť po ukončení doktorandského štúdia kinantropológie, vedy o ľudskom pohybe.

Tomáš, pamätáš sa, kedy si sa prvýkrát postavil na korčule?

To už presne neviem, ale všetko vyplýva z toho, že Litvínov je hokejové mesto. Tam keď sa narodí chlapec, dostane do vienka korčule. Tak to v Litvínove bolo, je a dúfam, že i bude. Inak to muselo byť asi s otcom, bol to bývalý hokejový brankár. No najväčším fanúšikom bol jednoznačne dedo. Zúčastnil sa každého domáceho zápasu – na rovnakom mieste – a zakaždým som po druhej tretine cestou do kabín dostal niečo dobré. Mamka si na hokej odskočila hádam len raz od sporáka.

Kedy ti napadlo, že by si sa hokejom mohol živiť?

Dlho mi to nenapadlo vôbec. Žil som hokejom, bavil ma, ale nijako som nevyčnieval. Poriadne som sa doň pustil až po dvadsiatke v Třebíči. Trošku ľutujem, že hokejovo som vyspel až neskôr. Verím, že keby som na sebe začal pracovať omnoho skôr, možno by som bol niekde inde. V tom čase som dával prednosť zábave a svojmu dievčaťu. Až v Třebíči som na sebe začal pracovať viac a veľmi ma to začalo baviť. Hokej som si v tom období maximálne užíval, a to aj vďaka dobrej partii.

Ako si spomínaš na svoje pôsobenie v Kanade v juniorskej IHL v klube Olds Grizzlys neďaleko Calgary?

Za prežitie aspoň roka v Kanade som veľmi vďačný. Spoznal som niečo nové a krásne, všetkým by som odporúčal takúto krátku zahraničnú epizódu. Prepadol som tam golfu, čo mi zostalo doteraz, po úraze už len v podobe veľkého fanúšikovania Philovi Mickelsonovi. Hneď po revolúcii na turnaji v Calgary, kam sme mali to privilégium prísť, sme vtedy získali kontakty. Po nejakom čase tam išiel hrať kamarát Lukáš Gergel, s ktorým som vyrastal. Po roku ho oslovili, aby priviedol viac Čechov, a tak som sa tam úplnou náhodou dostal. Dokonca ma vybrali i do najužšieho výberu ligy a chystal sa prestížny vianočný turnaj, kde som sa mohol ukázať skautom. Lenže pred ním ma zranili a tu sa asi začalo to, že mi hokej nebol súdený.

Čo bolo potom?

V Kanade som nemal dobré poistenie, takže na operáciu som sa vrátil do Česka. Rok som pracoval, posilňoval, dával sa dohromady a opäť som začal s hokejom. Sezónu som odohral v druhej lige v Děčíne a v roku 1997 som prešiel do prvej ligy do Horácké Slavie Třebíč. No a zdravotné peripetie na seba nenechali dlho čakať. Pamätám sa, že na tréningu v Třebíči som sa mal hlásiť v jeden májový pondelok, ale dorazil som až o 14 dní neskôr a rovno na operáciu menisku. Koleno po pretrhnutí skríženého väzu asi dostávalo zabrať. No a tesne pred úrazom chrbtice som si z tréningu odniesol pamiatku v podobe niekoľkých stehov pod okom a ďalší rok pri príprave i zlomenú lýtkovú kosť s členkom. No a potom už to poznáte.

V ročníku 1999/2000 si bol dokonca najúspešnejším strelcom prvej ligy.

Áno. Avšak 22. februára 2001 nastal osudný životný zlom – zranenie vo štvrťfinále play-off v zápase s Duklou Jihlava. Následkom bolo ochrnutie takmer celého tela. Vtedy bola nešťastnou zhodou okolností snehová fujavica, v dôsledku ktorej nemohol priletieť vrtuľník. Pri týchto úrazoch je nutná rýchla operácia. Kritická hranica je okolo štyroch hodín, a práve tie som strávil v sanitke v zápche na diaľnici. K tomu už asi niet čo dodať.

Stretol si sa niekedy s Marianom Moravom, ktorý ťa faulom zrazil na mantinel? A aká bola reakcia klubu?

Napísal mi list s ospravedlnením. Možno sme sa niekedy stretli, ale ja by som ho ani nespoznal. V súvislosti s úrazom sa žiadny priamy kontakt neuskutočnil, ale je to už naozaj dávno. Celá hokejová rodina i klub v Třebíči sa k tomu postavili fantasticky – počas rekonvalescencie ma maximálne podporovali. V určitej etape života mi kluby Třebíč a Karlove Vary ponúkli i prácu. Dodnes mám azda všade veľmi dobré vzťahy. 

Pýtal si sa niekedy, prečo sa takýto závažný úraz prihodil práve tebe?

Asi prekvapím, ale takúto otázku som si nikdy nepoložil, hoci prvé roky boli o prežívaní zo dňa na deň. Ale potom som začal bojovať a celá situácia ma veľmi posunula – v osobnej i pracovnej rovine. Chcel som sa čo najviac osamostatniť, začať riadiť auto, študovať... So ženou sme sa síce rozišli, ale máme úžasnú dcéru. Bola vytúžená a ja som sa jej snažil maximálne venovať i v tých horších časoch. Bohužiaľ sa k téme nemôžem vyjadriť viac, všetko by sa obrátilo proti mne. 
 

Ako celkovo hodnotíš obdobie po nútenom ukončení hokejovej reprezentácie?

Paradoxne som toho zažil omnoho viac – a podnetnejšieho – až po úraze. Ďalšou kapitolou môjho života sa stal parahokej, skôr sledge hokej – modifikovaná verzia ľadového hokeja. Aj keď ja sám ho hrať nemôžem, angažoval som sa pri budovaní národného tímu, pri tréningu a organizácii. Od roku 2005 prešiel tento druh hokeja dynamickým vývojom a splnili sa všetky vytýčené ciele v podobe účasti na paralympijských hrách 2010 vo Vancouveri. Mali sme celkom dobre našliapnuté, pretože v Nórsku v roku 2012 sme porazili i USA. Lenže potom prišli „múdri“ a „inak orientovaní“ ľudia a parahokej sa ponoril do niekoľkoročnej depresie. Verím však, že vlani sa skončila. V máji 2019 sme s Robertom Zárubom v Ostrave komentovali neopakovateľné majstrovstvá sveta v tomto športe, s návštevníckym rekordom a azda aj s pozitívnou budúcnosťou.

Aktuálne ešte študuješ. Akému odboru sa venuješ?

Som rád za doktorandské štúdium na Fakulte telesnej kultúry Univerzity Palackého v Olomouci. Zaoberám sa kvalitou života osôb s hendikepom, čo ma nesmierne napĺňa. Chcem využiť svoje skúsenosti so športom, ktorý je pre hendikepovaných ľudí veľmi dôležitý, ale nie vždy naň majú vytvorené podmienky. Aj keď z hľadiska bariér sa mnohé zlepšilo, potrebujú jasnú stratégiu a presadenie svojich záujmov na dôležitých miestach. Okrem toho pracujem v oblasti online marketingu v DOBREJ agentúre a venujem sa i ďalším projektom. 

Chance liga, v ktorej hlasujú športoví manažéri, udeľuje od roku 2019 najlepšiemu hráčovi Cenu Tomáša Zelenku. Ako to vnímaš?

Samozrejme ma to teší, i keď som naozaj váhal, či jej dať svoje meno, či som niečoho takého hoden. Historicky prvým vlastníkom trofeje sa stal vsetínsky útočník Luboš Rob, ktorý v minulej prvoligovej sezóne nastrieľal 43 gólov a prešiel do angažmánu v Plzni. Kovanú trofej zhodou okolností vyrobili študenti strednej priemyselnej školy v Třebíči, kde som prežil svoju najväčšiu hokejovú kariéru. Bol som rád, že som ju mohol tento rok osobne odovzdať.

Čo ďalšie sa deje v tvojom živote?

Snažím sa úplne normálne fungovať – ako ostatní. Z určitých dôvodov mám za sebou po úraze štyri splatené hypotéky (poslednú včera) a jedno refinancovanie a chystám sa na novú. Nákup a predaj dvoch bytov, stavba a predaj rodinného domu – a zasa sa niečo chystá. Je to spôsobené okolnosťami a ja sa len snažím prispôsobiť. Okrem toho mám za sebou niekoľkoročnú vernosť Mondeu – s vozíkom som oslávil plnoletosť –, prežil som i niekoľko zaujímavých vzťahových skúseností, lojalitu k situačným komédiám, záujem o nespočetné konšpiračné teórie či čoraz viac prevládajúce pozitívne stretnutia s ľuďmi. Tých je viac než tých negatívnych, proste klasika.

Ono to bude tým, že čo človek dáva, to sa mu vracia... Aké máš najbližšie plány?

Ešte musím pár vecí dotiahnuť do konca a potom by som chcel už trochu zvoľniť. Chcem začať viac cvičiť – po prvé mi to chýba a po druhé sa budem cítiť lepšie. Chcel by som si konečne zariadiť bývanie, kde už zostanem a budem mať v kontexte hendikepu maximálne pohodlie. A ďalej sa uvidí.

Tomáš, ďakujeme za rozhovor. Prajeme ti veľa síl a ďalších dobrých skúseností!

Je článok užitočný?

4x páčilo sa

Je nám ľúto, že sa vám článok nepáčil:
Ďakujeme. Pridajte si do obľúbených:

Team inLIVE

Tím nadšencov, odborníkov a produktových špecialistov spoločnosti inSPORTline, ktorí svojim produktom nielen rozumejú, ale zároveň ich aj sami na vlastnej koži testujú a skúšajú, čo vydržia, pretože šport milujú a pretože chcú vedieť svojim zákazníkom poradiť a odporučiť im ten najvhodnejší produkt podľa ich potrieb a svojich vlastných skúseností.



Súvisiace články